O troch bratoch a sne

Počas dlhej a ťažkej choroby otca sa dvaja starší synovia o neho
veľmi nezaujímali. Pri lôžku starca bdel len najmladší. Len on bol pri
smrti otca. Tí starší boli zaujatí inými vecami. Keď už bolo po všetkom,
najmladší kľačal celú noc pri nehybnom tele otca a plakal.
Niet sa čo čudovať, že nad ránom zadriemal, tak ako bol na kolenách.
V takej polohe spal celý deň. V ten deň sa starší bratia podelili
o majetok, čo ostal po otcovi. Jeden si vzal dom a polia, druhý
statok a maštale.


Keď sa večer mladší brat zobudil, tí starší sa mu posmievali:
„Prespal si si podiel, zdedil si len sen.“
Keď sa obyvatelia obce dozvedeli o takej nespravodlivosti, boli
veľmi pobúrení tou krivdou. V obci to vrelo, len ten, ktorého sa to
všetko týkalo, akoby si z toho nič nerobil.
Na druhý deň ráno, keď sa bratia vybrali na pole, on si ľahol pod
najväčší strom a bezstarostne si spal ani medveď. Práce bolo mnoho,
preto starší bratia večer padli od únavy na posteľ. Nemohli však
vôbec zaspať. Akási neznáma sila ich ustavične kmásala za plecia
a akýsi chrapľavý hlas stále vravel: „Vstávaj, nespi, ty si predsa nezdedil
sen.“
Tak to bolo i v nasledujúce dni. Zakrátko prefíkaní bratia vyzerali
ako tiene. Padali z nôh. Po čase sa dovliekli k náčelníkovi obce
s prosbou o radu. Ten im prikázal, aby podelili druhýkrát majetok
po otcovi: na tri časti.
A v Afrike sa dodnes rozpráva táto príhoda na výstrahu, že vo
všetkom musí byť spravodlivosť.
Jedna hodina spravodlivosti je cennejšia než sedemdesiat rokov
modlitby.
(Turecké príslovie)

  • Z knihy K. Wójtowicza O kázni a dáždnikoch