Ako je známe, na samom začiatku novembrových dní spomíname na pamiatku
zosnulých, vo vzťahu s čím ma napáda čitateľom stropkovského Spektra
pripomenúť udalosti z novembra 1944, čiže spred okrúhlych 65 rokov.

V dejinách II. svetovej vojny bitka v Karpatoch je zaznamenaná ako
karpatsko-duklianska operácia Sovietskej armády. V bojovom zostavení
sovietskej 38. armády generála Moskalenka sa zúčastnili aj jednotky
1. Československého armádneho zboru v ZSSR, ktoré vstúpili 6. 10. 1944
Duklianskym priesmykom na územie našej vlasti.
Aby si súčasné pokolenie, ba i postarší (možno ešte žijúci
účastníci) pripomenuli, čo všetko sa odohralo pred vstupom jednotiek na
naše územie, treba podotknúť, že práve 1. 11. 1944 sa vojaci štyrikrát
zdvihli do útoku a štyrikrát ich zas príval hvizdajúcej ocele zrazil
späť. Početné stavy jednotiek katastrofálne poklesli. „Boli dni, keď
sily práporu predstavovalo 40 – 60 bodákov,“ priznal generál Svoboda.
Až 3. novembra sa fronta zboru pohla. Jednotky 3. brigády dobyli prudkým
náporom bezmennú výšku blízko Krajnej Bystrej. O dva dni nato 1. brigáda
prekvapivou stečou rozrazila nepriateľskú obranu na kóte 481, zmocnila sa
jej vrcholu a svoj úspech si poistila odrazom nepriateľskej prosteče. Ale
nepriateľ sa na južnom svahu zachytil – jeho zákopy tvorili súvislú
líniu. Takže prístup k ceste Ladomirová – Bodružal bol i naďalej
zatarasený. Už 12. 11. došlo k preskupeniu. Veliteľ 38. armády pochopil,
že jeho vojská neprelomia nepriateľskú obranu v priestore duklianskej cesty
v smere Nižná Pisaná, Kružľová, Kapišová. Preto sa pokúsil o prelom
úderom na ľavom krídle v priestore Krajná Bystrá, Hunkovce, hora Jarneka,
Sovárna. Do útoku, ktorý mal byť zahájený 18. 11., zaradil 241. a
503. streleckú divíziu 67. zboru a 162. tankovú brigádu. 14. 11. vydal
bojový rozkaz, v ktorom Československému armádnemu zboru uložil
zaisťovať jeho ľavý bok. V doterajších postaveniach, v priestore
Korejovce, Sovárna a Čeremcha mal ponechať iba slabé zaisťovacie jednotky.
Jeho hlavné sily mali postupovať za útočiacou 35. streleckou divíziou. Po
dosiahnutí čiary Bodružal, Krajná Poľana, mala časť jeho síl zaútočiť
na osadu Prikrá, ostatné cez Bodružal na Miroľu. Pochmúrne ráno 18. 11.
sa ozvali kaťuše z niekoľko stovák delostreleckých hlavní, zatriasli sa
základy výšok okolo duklianskej cesty. Zasvišťali tony granátov meniac sa
na oheň, dym a smrť – na Obšáre a na západnej kóte 541. Delostrelectvo
zboru okrem iného vypálilo 3 000 granátov a mín. Potom vyrazili do útoku
sovietske jednotky a ich rojnice sa vyrojili z lesa. Odpory nepriateľa boli na
severných svahoch výšok i na Obšáre zmetené. Po obede sa
k červenoarmejcom pripojili československé jednotky, ktoré dostali rozkaz
zahájiť na pravom krídle 3. brigády útok v smere na Bodružal a
preniknúť do Mirole. Do večera dosiahli východnú časť Obšáru a zakopali
sa. Nepriateľ sa snažil znovu vybojovať stratené pozície. Ale jednotky
zboru aj tak ovládli severovýchodné svahy kóty 471 a do večera sa prebili
do juhovýchodu od východného okraja Nižného Komárnika a juhovýchodne od
Obšáru. Až v nasledujúci deň bol dobytý Obšár. Okolo obeda sovietske
jednotky prenikli k ceste z Krajnej Poľany do Bodružalu. Nepriateľ v snahe
ohroziť ľavý bok 67. zboru postupujúceho na Ladomirovú zaútočil proti
jednotkám 1. československého armádneho zboru, ktoré kryli jeho ľavé
krídlo. Generál Moskalenko zistil nebezpečie hroziace ľavému boku
67. zboru z nepriateľských postavení severne od Bodružalu. Preto vydal
generálovi Svobodovi bojový rozkaz, aby zbor o 16.30 hod. bez ohľadu na
straty vyrazil k rozhodnému útoku na nepriateľa a obsadil Bodružal.
Nepriateľ naň útočil, preto sa rozhodol zorganizovať údernú skupinu
z riadičov, spojárov, ženistov, opešalých tankistov i z vojakov
strážnej jednotky zboru a podriadil ich kpt. Kunclovi, ktorého vojaci sa
prebili k 2. práporu. Ale na vrchole bijú nepriateľské guľomety
z bunkru. V súhrnnom hlásení z toho dňa: „Po usilovných ťažkých
bojoch o 14.35 hod. zmiešaný odriad v súčinnosti s 5. práporom obsadil
bezmenný vrchol…“ Aj na druhý deň sa bojuje o vrchol Obšáre. 22. 11.
československé jednotky dobyli vrchol kóty 417 a prenikli až na jej južný
svah. No nepriateľ zas chce dobyť vrchol, hoci sa bojuje i o Hrudovú horu
(pomenovanú po padlom vojakovi). Obranci už nemôžu udržať nápor
hitlerovcov a sú z vrcholu vytlačení. Československí pešiaci opúšťajú
aj južný svah vrcholu 471. Nasledujúci deň československá pechota zas
zrazila hitlerovcov z kóty 471. Tak 24. 11. zas stoja na jej vrchole.
25. 11. 1944 nastal kľud. Potom vojská 4. ukrajinského frontu zahajujú
boj o Humenné, Medzilaborce a Michalovce. Postavenie fašistov je otrasené.
V noci z 25. na 26. 11. začali fašistické jednotky ustupovať do
pripravených obranných postavení na rieke Ondava. Vojská 38. armády
okamžite zahájili ich prenasledovanie. Tiež jednotky 1. čs. armádneho
zboru v pätách ustupujúcemu nepriateľovi postupovali v smere na Stropkov.
Nepriateľ na ústupe ničil mosty a zaminovával cesty. Jeho prenasledovanie
ešte sťažoval dážď. Nemci rýchle ustupovali k Ondave. Rieka sa po
dažďoch rozlievala do šírky. Za ňou sa na vyvýšenom brehu kľukatili
nepriateľské zákopy. Jednotky čsl. zboru dosiahli 27. 11. údolie pred
riekou. Prenasledovanie skončilo. 29. 11. dostal veliteľ 2. práporu rozkaz
premiestniť prápor asi 2 km severnejšie od Stročína a pripraviť sa
k útoku. Jeho cieľom bolo prekročiť rieku Ondavu, zničiť nepriateľa na
jeho západnom brehu, dobyť opevnenú výšku Kaštieľ a postupovať ďalej na
Mlynárovce a Dubinné. Po krátkom delostreleckom prepade vyrazila pechota
vpred. Cez rieku sa dostali iba vojaci 2. práporu a niekoľko čiat práporu
tretieho. Brodili sa ľadovou vodou siahajúcou miestami až po prsia. Podnikli
steč hore do svažitého brehu a vklinili sa do nepriateľských zákopov. Ale
rozšíriť úspech sa už nepodarilo. 1. 12. preto naši vojaci dostali rozkaz
stiahnuť sa naspäť na východný breh rieky. Fronta sa nadlho ustálila.
Československí i sovietski vojaci zbierali sily do ďalších bojov. Po
vystriedaní jednotiek 865. streleckého pluku 271. streleckej divízie
z úseku Breznica – Stropkov tiahla sa obranná línia zboru od Breznice cez
Sitník, Stropkov, Tisinec, kde bola rozmiestnená 3. brigáda, na Duplín,
Stročín až k mostu 400 m východne od výšky 330, kde zaujala postavenie
1. brigáda. O dva dni sa striedaním jednotiek 81. streleckej divízie
šírka obranného pásma zboru ešte zväčšila o úsek Nižný Orlík,
výška 330. Mala teraz celkom okolo 25 km. Delostrelectvo 1. brigády
zaujalo palebné postavenie v priestore Potoky, Vislava a Vyškovce. Batérie
3. brigády sa usadili pozdĺž Chotče a Stropkova. A zborovému
delostreleckému pluku bol určený priestor Veľkého Bukovca. Zaujatím
obranných postavení skončili krvavé, ale víťazné boje o karpatské
hrebene, ktoré zbor prevádzal od 9. 9. po boku sovietskej armády. Straty
boli na 1 100 padlých, zhruba 4 300 ranených a 1 000 nezvestných. Namiesto
16 171 vojakov, ktorých mal zbor pred začatím karpatsko-duklianskej
operácie, v polovici novembra evidoval 8 530 vojakov a 22. 11., v dobe
ťažkých bojov o posledný karpatský hrebeň, mala pechota len 172 mužov
schopných boja! Nemalé boli i straty materiálne: 2 165 pušiek, 1 436
samopalov, 287 guľometov, 14 mínometov, 19 kanónov, 1 samohybné delo,
4 tanky. Nepriateľ mal straty temer trojnásobne vyššie – nad 17 000.
Sovietska armáda utrpela mnohonásobne vyššie straty: cez 19 000 padlých a
viac než 60 000 zranených. Napokon treba vedieť, že pôvodne na cintoríne
stála socha československého vojaka, lenže v socialistickej ére bola
nahradená nadživotnou postavou sovietskeho vojaka, ktorý v objatí upokojuje
plačúcu slovenskú ženu.
Mgr. Janko Hríb, Repejov

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on email
Email

Zdieľať

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on skype
Skype
Share on print
Print
Share on email
Email

Najčítanejšie

Najčítanejšie správy

Koronavírus

Oznamy

Newsletter