smahu správy

Futbal a zvláštny človek

(alebo ako v Stropkove futbal hrať začali)

Predseda komisie Adalbert Hoferik, vysoký, sivovlasý z bakombardami a fúzmi v štýle nášho mocnára cisára Františka Jozefa, pravda, starobou tak trocha nachýlený, ale stále urastený chlap, pozerajúc oknom do ulice sa znenazdajky obrátil k absolventom a členom skúšobnej a prerozdeľovacej komisie: „Lukasz Veresz, vy ste naozaj zvláštny človek, všetci absolventi c. k. poštárskeho kurzu prejavili záujem o väčšie mestá alebo zabehnuté stanice a vy si vybrali taký zapadákov. Veď tam ani poriadna pošta nie, treba ju iba dobudovať, práce ako na kostole“.

Predseda našpúlil pery viditeľne mu vyschlo v ústach, oblízal si ich, akoby s výčitkou pokračoval: „Čo tam po fajronte budete robiť, veď sa unudíte k smrti.“ Lukasz Veresz sa zamyslel: „Ctihodní páni komisári, budem pracovať v prospech našej vlasti a…,“ prerušil vetu z hlboka sa nadýchol, „…v dlhej chvíli skúsim hrať futbal.“ Absolventi, ale aj páni komisári sa na seba popozerali, čakali, že povie obligátne „a nášho cisára“, ale on tam bude hrať futbal. Niektorí vylúdili na svojich vážnych tvárach úsmev, pokývli plecami a viacej sa k rozhodnutiu absolventa Lukasza Veresza nevracali, veď v podstate je to jeho vec.
Mladý maďarský úradník Lukasz Veresz, svoje rozhodnutie zobral vážne. V druhom desaťročí už pokročilého nového dvadsiateho storočia na furmanskom voze privážajúcom koloniálny tovar pre miestneho židovského obchodníka prvýkrát pricestoval do malého maďarského mestečka, kdesi na konci Šarišskej župy, v ktorom svorne vedľa seba žili Slováci, Rusíni, Maďari, Židia, pár poľských rodín nedávno prisťahovaných od Nowého Sanczu a niekoľko cigánov. Bolo práve poludnie, námestie pred kostolom vykladané riečnym kameňom, kde ťažký voz zastal, sa mu na prvý pohľad javilo na takéto malé, skôr dedinské mestečko, veľké. Zívalo prázdnotou, spod priedomí miestnych obchodníkov ho sledovalo pár zvedavých očí, čakajúcich na zákazníkov, ale tým prichádzajúci nevenoval pozornosť. Pozrel sa na nebo, ani obláčik, usmial sa, slnko stálo nad hlavou, vrhalo iba nepatrný tieň, všetko živé sa skrylo pred nepríjemnou páľavou, na ulici nikde nikoho. Na prvý dojem sa mu zdalo, že je tu všetko ospalo lenivé. „Tak to je ten Sztropkó?“ opýtal sa vedľa sediaceho pohoniča. Ten iba prikývol a v jemu nezrozumiteľnej reči čosi zamrmlal. Podľa kladného pokynu hlavou pochopil, že došli do cieľa. Po niekoľkohodinovej, aj keď len nedávno vybudovanej, ale stále prašnej a hrboľatej ceste od vlaku z Bardejova, bol Lukasz Veresz celý utrmácaný a lenivosť poludnia pôsobila aj na neho. Ale on sa nepoddal. Štíhly muž, skôr ešte mladík z fičúrskymi fúzikmi, roztiahol doširoka ruky, akoby chcel objať svoje nové pôsobisko. Ale nikto ho tu nečakal, nevítal, tak opatrne zoskočil z kozlíka. Oprášil si zánovné vlnené nohavice, obliekol kárované sako, ktoré mal prehodené počas cesty na kozlíku. Z malého pugiláru, ktorý mal uložený v bočnom vrecku saka, vytiahol striebornú mincu, podal ju staršiemu pohoničovi, ten si ju v dlani obzrel, upravil si čiapku, pokýval hlavou, nemotorne zostúpil z kozlíka aj on, podal mu viditeľne častým požívaním ošúchaný prútený kufrík, paličku a klobúk. Rukou pokynul smerom ku kostolu. „Tam, mladý pánko, tam býva starosta Žanony, ktorého dom hľadáte.“
Lukasz Veresz nedávno vymenovaný poštový úradník ktorého c.k. pošta po niekoľkodňovom zapracovaní v Sátoraljaújhely na základe vlastného rozhodnutia vyslala do novozaloženej filiálky si nasadil švihácky nový pinč klobúk, pozdravil sa s pohoničom, poobzeral sa po okolí, vzal do ruky kufrík a s vystretou hlavou vykročil k domu, ktorý mu označil pohonič. Prešiel pár krokov, čosi mu pod nohami čvachtlo, zdalo sa mu, že jednu nohu má mokrú, zastal obzrel sa za seba. Veľká kaluž špinavej blatistej vody ho presvedčila, že sa nemýlil. Zdalo sa mu divné, že v letnej horúčave je na hlavnom námestí blato. Kývol rukou, podupal nohami, mazľavé blato skĺzavalo po nových lakovkách iba pomaly, odpľul si a sám pre seba zamrmlal: „Pekne mi to tu začína. Dúfam, že to ten rok v tom zapadákove vydržím a nudou neumriem.“
Mal pravdu, nudou neumrel, najprv sa zariadil v robote. Začal novým priateľom rozprávať o futbale, ale ešte nenašiel spriaznenú dušu. Robota sa darila, futbal nie. Namiesto futbalu sa mu skôr podarilo zakukať sa do mladučkej, do krásy rozkvitajúcej richtárovej dcéry Aničky a zdalo sa, že ani ona nezostala pozadu. Večerami, keď si líhal, sníval, že počká, kým sa jej ženstvo naplní a on si ju odvedie od oltára. Potom príde na rad aj futbal. Už videl, že jeho šťastie je na dosah a on vážený občan mestečka dosiahne svoj cieľ. Prišla však vojna a s ňou bieda, rozvrat, kde neplatili ani ľudské ani božie zákony. Celé národy sa navzájom vraždili v mene ničoho. Po čase aj tá prehrmela, z maďarského mestečka Sztropkó sa stalo slovenské Stropkov, z Lukasza Veresza sa stal Lukáš Vereš. Staré poriadky vystriedali nové, starý richtár zavesil svoj post ku konci vojny na klinec, prišli noví páni. Dievčina, ktorá mu pred rokmi padla do oka ako prvá, dorástla, počkala, vernosť, ktorú si sľúbili sa naplnila, vzali sa. Prišli potomkovia, zdalo sa, že šťastie Lukáša Vereša je dokonalé a keďže robil dobrotu v úrade, v meste, dokonca aj v rodine, boli s ním všetci spokojní – nadriadení, ale hlavne jeho milovaná ženuška. Úrad fungoval, mesto sa začalo vzmáhať, rodina prosperovať a deti podrastať. Len Lukáš Vereš bol so sebou akoby nespokojný. Zunovalo sa mu sedieť v úrade, zunovalo sa mu sedieť doma, nudil sa, nemal stania. Snažil sa popracovať okolo domu, s deťmi sa pohrať, ale stále to nebolo ono. Cítil, že tej energie má v sebe viac, len kde ju uplatniť. „Niečo ťa trápi, muž môj, nie si spokojný s nami, alebo sa ti nedarí v robote?“ nežne sa ho vyzvedala jeho mladá a pekná žena. „Myslím, že nič, všetko je v najlepšom poriadku,“ ubezpečoval ju manžel, ale začiatkom tretej mierovej jari keď si z času na čas vyšiel pred dom na ulicu a začal si kopať do malej neforemnej lopty a ona ho ukradomky pozorovala, pochopila, v čom je príčina jeho nespokojnosti. Bol to futbal, o ktorom roky snil, ktorý sa ako šport začal rozmáhať aj v našich končinách. Nebránila mu, veď nech si zakope, dokonca mu aj fandila, veď je chlap, nech čosi ukáže. Zo začiatku si kopal iba sám do plota, neskôr, keď došiel na poštu nový úradník, tak zlanáril aj jeho, postavili si jednu bránku a kopali si navzájom. Spočiatku si ich náhodní okoloidúci iba z diaľky obzerali, niektorí aj na hlavu ukázali, ale tí mladší mládenci zo susedstva prišli aj bližšie a pridali sa. Chlapcom z okolia sa to začalo páčiť, ulica sa im zdala malá a tak si zašli na obecnú lúku k rieke. Vytýčili ihrisko a kopali. Mančaft sa rozrastal a Lukáš Vereš sa usmieval. Ožil, hráčov si už aj vyberal. Mládencov rozdelil na dve mužstvá, najprv po troch, potom po osem, až nakoniec podľa reguly po jedenásť. Chlapci sa snažili, celé leto trénovali, každú voľnú chvíľku trávili na ihrisku. Futbal, ako sa táto nová zábavka mládeže volala, sa zapáčila aj miestnemu rímskokatolíckemu farárovi Inzingerovi, ktorý síce veľký Slovák nebol, ale futbalu to bolo jedno. Jeho, služobníka cirkvi zaujal až tak, že v nedeľu na kázni prehlásil: „Je lepšie, keď mestská mládež hrá futbal a športuje, ako by sa mala túlať kade-tade a páchať neresti.“ Občania a hlavne veriaci zbystrili pozornosť a keďže to povedal pán farár, tak futbal začali rešpektovať aj ctihodní občania z mestskej rady s pánom starostom Sóosom, ktorí doposiaľ v novej zábavke videli iba roztopaš zhýčkanej mládeže.
Koncom leta hlavný organizátor, tréner, kľúčový hráč a kapitán futbalovej družiny Lukáš Vereš usúdil, že by sa sila mestského mužstva mohla ukázať na verejnosti. Manšaft dal na patričnom mieste zaregistrovať a tak sa stali naši mestskí športovci futbalovým klubom. Prvé ukážkové futbalové stretnutie pred miestnym publikom odohrali domáci proti domácim. Futbalová premiéra mala veľký úspech. To ho síce potešilo, ale neuspokojilo. Hútal, hútal až prišiel na to, že treba so svojím futbalovým mančaftom vyraziť do sveta. Novozvolený funkcionári rozhodli: „Najprv skúsime v blízkych Giraltovciach,“ o ktorých vedeli, že tam už futbal hrajú a majú aj stabilné ihrisko. V nedeľu popoludní výborom poverení činovníci vycestovali na slúžneho bričke do susedného mesta. Dohodli sa a ďalšiu nedeľu vyrazili. Našlo sa pár nadšencov medzi gazdami, ktorí poskytli tri rebrináky, miestne dievčence vozy vyzdobili a mládež s futbalistami nasadla. Chlapci zahrali veľmi dobre, nemuseli sa hanbiť, boli súperovi rovnocenní partneri a tak nadšený futbalový výbor a čele z Lukášom Verešom pozvali giraltovských futbalistov na ďalšiu nedeľu do mesta.
Správa o futbalovom zápase na budúcu nedeľu spôsobila v mestečku malý šok. Bola to senzácia, celé mesto žilo futbalom, chystali sa naňho všetci – deti, mládež, ženy, starí, dokonca prisľúbili oficiálnu účasť aj ctihodní mestskí páni, okresní úradníci a svoju účasť potvrdil aj miestny farár zo svojimi kaplánmi. Hádam najväčšiu radosť mali miestni židovskí obchodníci. Mädlili si ruky, zbožne sa modlili k svojmu bohovi, len aby vyšlo počasie. Lukáš Vereš od pondelka žil ako na ihlách. Rozrušený zháňal, organizoval všetko potrebné. Jeho dobrá a verná manželka, príležitostná krajčírka, vlastníčka nového šijacieho stroja Veritas mu podľa jeho pokynov zhotovila nové čierne trenírky s červenými lampasmi pre jedenásť hráčov. Biele košieľky si každý zabezpečil sám. Miestni futbaloví funkcionári s malou finančnou podporou obecnej rady a pomoci dobrovoľníkov pripravili ihrisko. Postavili provizórne lavičky, pokosili a od kravincov vypratali trávnik, skrátka, spravili čo podľa ich predstáv spraviť mali. Obchodníci si vyárendovali miesto, kde rozložia svoje šiatre. Všetko bolo pripravené, už sa iba čakalo na nedeľu a tá prišla. Počasie vyšlo, prišiel deň plný slnka. Deň svojich občanov od rána vítal, akoby ich zvolával: „Len príďte, uvidíte, čo ste ešte nevideli.“ A občania išli. Po hlavnej omši sa celé mestečko pohlo k ihrisku. Váženejší občania sviatočne vyobliekaní ešte podľa predvojnovej módy (tá mužská ešte asi do mestečka nedorazila) na čele s richtárom Sóosom, farárom Inzingerom, s miestnymi radnými pánmi Jozefom Špilárom, Ondrejom Štegerom a Jurajom Stolárikom zaujali čestné miesto v prvom rade na pripravené lavičky, pridal sa k nim aj notár Rudolf Rauter v novom slamenom klobúku, niekoľko významných židovských podnikateľov v čiernych oblekoch a katolíckych gazdov v rajtkách zasunutých do vysokých vyleštených čižiem. Vymódené miestne paničky na čele z pani Verešou, ktorá prišla s kočíkom v sprievode pestúnky, oblečené v pestrých letných šatách, niektoré z odvážnym klobúčikom na hlave, vzbudzovali obdiv svojich mužov a všetkých prítomných. Dámy si prestreli svoje vreckovky a usadili sa na lavičky za nimi. Chlapčenská mládež obsadila okolité stromy, staršie ženy a matky s deťmi, tak ako vyšli z kostola s modlitebnými knižkami a ružencami, prestreli si svoje šatky a posadali do čerstvo pokosenej trávy. Mladé dievčatá a slečny si posadali, alebo iba tak postávali pri svojich mamách a ostatných ženách. Obchodníci pokrikovali, volali: „Príďte, dajte si pivo, ponúkame medovníky, zákusky, malinovku, aj pre vás malých máme cukríky, zmrzlinu.“ Svoje šiatre si rozložili aj púťoví predavači svätých obrázkov, ale keďže nebol odpust, ale futbal, tak veľký úspech nemali. Nechýbali ani miestni žobráci na čele z vojnovým invalidom Glockom, ktorí si posadali okolo chodníka vedúceho na ihrisko hneď prví a prosili o grajciarik pre úbohú kaliku. Ale tých si málokto všímal, všetci pozerali na šiatre s nápojmi a rôznymi dobrotami. Zákazníci sa najprv okúňali, ale keď k šiatru obchodníka Izáka Reicha pristúpil obecný richtár s novovymenovanou mestskou radou a poručil pre všetkých pivo, pomaly sa začali osmeľovať všetci. Richtár Sóoš sa plným dúškom napil perlivého moku, z fúzikov si zotrel penu, poobzeral sa po tom nadšenom dave okolo: „To je ale nádhera, ani na škapulársku Pannu Máriu minulý mesiac nebolo toľko ľudí.“ „Veru tak,“ doplnil starostovo nadšenie oneskorenec, mešťanosta Balog, ktorý sa práve pridal k radným. „To je ale zvláštny človek ten Lukáš Vereš, že dokázal zorganizovať takú parádu, na ktorú budú ešte dlho, dlho naši ľudia spomínať,“ doplnil svoju chválu na adresu futbalu a jeho hlavného organizátora richtár. „Aha, futbal prilákal aj prisťahovalcov z majera,“ snažil sa podporiť starostu Balog, ukázal rukou a všetci okolo sa pozreli tým smerom. Nemec a Vielkievič, dvaja poľskí gazdovia zo sitníckeho majera práve vypriahli svoje bričky, mladí chlapci zaháňali kone voľne na pašu. Mestská rada ešte ani nedopila svoje pivo, keď gazdovia aj so svojimi ženami a kŕdľom detí z majera, ktoré prišli pešo po kamenci obsadili vedľajší šiator žida Fiedmana. V pive a malinovke sa nedali zahanbiť tým mestským. Miestni úradníci sa z boku pristavili pri radných a ostatní, ktorí mali na to, obsadili všetky voľné – ihrisko a hlavne okolie šiatrov šumelo ako včelí úľ, chlapi sa prekrikovali, deti ťahali svoje mamy k medovnikárovi. Gazdiná Franca Nemcová vstala z trávy, vedľa šiatra, kde sa usadili poliaci vysúkala z vreckovky skrčenú bankovku, podišla k šiatru, kde vo veľkom drevenom sude obloženom kúskami ľadu trónila oceľová bandaska s farebnou zmrzlinou. „Chlapci, čo vy na to?“ ukázala prstom na ľadový sud. Prvý sa spamätal najstarší Juro, pridal sa Jožko a nakoniec s maminým rozhodnutím súhlasil aj najmladší Janík. Z diaľky bolo počuť cigánsku kapelu pripravenú na vhodnú chvíľu, keď sa páni trocha osmelia a vyzvú ich k dobrej nálade.
Vežové hodiny práve ukazovali jednu hodinu, keď na ihrisko vybehlo len tak naľahko oblečených dvadsaťdva mladých chlapov v čiernych trenírkach. Nikto si nevšimol, skadiaľ prišli, len zrazu boli tu, polovička z nich mala biele košieľky. „To sú naši,“ zahučal dav, „tí v pásikovaných košieľkach sú giraltovskí,“ nieslo sa ihriskom. Len čo chlapi vybehli na ihrisko a diváci ich identifikovali, na strane, kde sedeli mladé dievčatá nastalo zdesenie. Také čudo ešte ani jedna z nich nevidela. Polonahí chlapi s chlpatými nohami vzbudili pohoršenie. Dievky a mladé slečny kričali, pišťali, pridali sa aj staršie ženy, doteraz sediace na lúke. „Kto to videl, chlapi v trenírkach a ešte pred celým mestom?“ kričali obe skupiny. Časom pohoršenie pozvoľne upadalo, aj sa im to začalo pozdávať, najmä dievkam, veď chlapci boli mladí, pohľadní. Dievky, mladé slečny aj staré ženy sa osmelili, primkli bližšie k lajne, veď kto by si nechal ujsť také divadlo. Dav sa upokojoval, k hráčom sa pridal bosonohý pán v čiernom obleku. S loptou v ruke podišiel do stredu ihriska, loptu postavil na vopred bielym vápnom označený bod, podkasal si nohavice, šiltovku posunul trocha vyššie, aby dobre videl a zapískal. Všetci zmeraveli, len futbalisti sa rozbehli k lopte. Mužské obecenstvo čochvíľa pochopilo, o čo tu ide, že treba do bránky protivníka dať gól a tak to vysvetľovali svojim ženám a tým menej chápavým. Zrazu sa naši dostali pred súperovu bránku dav kričal, povzbudzoval. Dajte im gól! Gól síce z tejto prvej akcie domáceho mužstva nepadol. Hra pokračovala, dav šalel, svojich hráčov provokoval čoraz hlasitejšie, s vypitým pivom a časovým postupom hry sa agresívna nálada divákov stupňovala. Zrazu do súperovej bránky padol toľko vytúžený gól, dáv jasal, burácal, všetci povstali a vyvolávali na slávu svojmu mužstvu a Lukášovi Verešovi. Ošiaľ z prvého gólu ustupoval, súper sa spamätal nabral odvahy, pridal druhý, ale domácim. Začal druhý polčas, mužskí diváci cez prestávku posilnení kalíškom páleného boli smelší. Už nebolo počuť iba „Dajte im gól“, ale padali aj ostrejšie slová. „Vybite im zuby,“ to bola iba tá najmiernejšia. Rozhodca odpískal koniec, naši vyhrali, všetko dobre dopadlo, športovci si podali ruky a iba tak v trenírkach, niektorí už zelených odpochodovali k mestečku a celý dav za nimi. Mestská honorácia, úradníci, gazdovia a paničky s menšími deťmi zostali na ihrisku. Chlapi dopíjali pivo a paničky malinovku. Športovci kráčali hrdo, so zdvihnutými hlavami, miestni mladí chlapi za nimi, po bokoch bežali deti a na konci zadýchané staršie ženy, len aby videli, čo bude ďalej. Ale už nič nebolo. Dav sa zastavil pred hostincom, športovci vošli do vnútra a išli sa prezliecť do civilných šiat. Dav zvedavcov sa pomaly rozchádzal, mysliac, že už je koniec. Ale nebol.
Lukáš Vereš, nebol len dobrý futbalový organizátor, tréner, hráč, kapitán mužstva, ale aj dobrý hostiteľ. Rozhodol sa pozvať všetkých zainteresovaných okolo futbalu a hlavne jeho aktérov, domácich a hosťujúcich futbalistov, na oslavu prvého futbalového úspechu domáceho mužstva v záhrade svojho domu. Chlapci z hostinca priniesli stoly, pinkli potrebný riad, poháre, taniere a starý Amsel pre začiatok prigúľal dva súdky piva. Dojednaná kuchárka navarila kotol baranieho perkeltu, pridali čerstvo nakopané zemiaky a uhorkový šalát. Pozvané dievčence, frajerky a manželky domácich hráčov servírovali na stoly. Chlapi zasadli, bolo veselo, pilo sa a jedlo, miestni zvedavci zacítiac vôňu baraniny, zvedavo sa začali zhromažďovať na ulici. Najprv si hodujúcich obzerali deti, za malú chvíľu sa k nim pridali s basou a husľami cigáni, ktorí celé popoludnie vyhrávali hodujúcim občanom po futbalovom zápase na ihrisku. Postupne sa okolo plota záhrady zhromažďovali ďalší, už aj dospelí diváci. Trocha podgurážení, dobre najedení športovci cez plot podávali svojím kamarátom pivo na ulicu a tak dobrá nálada sa preniesla aj mimo hodujúcej záhrady. Hostiteľ pozval cigánov – muzikantov do dvora. Po malom občerstvení, s prísľubom dobrej večere a ešte niečo na vrch, cigáni začali hrať, najprv tichučko, ťahavo na počúvanie, ale keď chlapi z výboru zavelili čardáš a domáca pani súhlasila, chlapci schytili svoje frajerky, manželky a trávnatý parket sa plnil zabávajúcimi. Záhrada začala tancovať, po chvíli sa pridala aj ulica. Schyľovalo sa k večeru, nálada stúpala, nikto sa nezberal preč, hostiteľ dal rozvešať po stromoch lampióny. Keď sa zotmelo, vyzeralo to ako v rozprávke. Ale rozprávka to nebola, bola to skutočnosť, ktorá skončila až ráno.
Hostia sa rozišli, zostala po nich spúšť, manželka hostiteľa stojac na prahu dverí len zalamovala rukami: „Nič sa nestaraj, žena moja, upraceme. Ale stálo to zato,“ ubezpečoval svoju Aničku manžel. Ona iba neveriacky pokrútila hlavou, zaľúbene naňho pozrela, nič sa ho viac nepýtala. Pochopila, že sa mu splnil dávny sen a on ho dokonale prežíva. Nežne ho objala, tíško zašeptala: „Lukáš Vereš, manžel môj, ty si skutočne zvláštny človek, ľúbim ťa, zostanem navždy pri tebe, dokázal si to, čo si si už dávno zaumienil. Som na teba pyšná…“
Miroslav Majerník
(poznámka autora: Všetky postavy a deje sú vymyslené. Podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.)

redakcia | 29. 7. 2016 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 72x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou