smahu správy

Strastiplná cesta evakuantov zo Sitníkov

V tomto vydaní prinášame pokračovanie spomienok starého otca autora toho článku. Pred týždňom sa čitatelia dozvedeli o začiatku bombardovania Stropkova v lete roku 1944 a prípravách na evakuáciu miestneho obyvateľstva. V druhej časti opisuje M. Majerník nútený odchod jeho predkov zo Sitníkov i dramatický príbeh ich návratu domov.

Rodina murárskeho majstra Francka, tak ako desiatky ďalších rodín, dostala písomné úradné vyrozumenie, že sú evakuanti a nariadenie zapojiť sa do kolóny smerom na Vranov. Tam mali dostať ďalšie pokyny. Evakuácia celej rodiny so štyrmi potomkami im pripadala ako čosi neskutočné. Bola to ich prvá veľká cesta všetkých spolu ďaleko od rodného domu. Otec so starším synom Jozefom, čerstvým prepustencom zo slovenskej armády, zabil prasiatko, porezali húsky, mäso nasolili, zomleli vrece múky, mama s dcérou Máriou a mladším bratom Ladislavom zbalili periny, riady a oblečenie. Všetko potrebné naložili na neveľký gazdovský voz. Takto vystrojení, plní strachu a obáv z budúcnosti sa hneď ráno vybrali po zničených vojnových cestách plných výmoľov a blata do určeného cieľa. Cesta plná evakuantov zo Svidníka, Stropkova a okolia na hrkotajúcich vozoch, plných, ale aj poloprázdnych, alebo iba tak s batohom na chrbte toho najpotrebnejšieho, bola pre účastníkov tohto bizarného pochodu do neznáma strastiplná. Slabý koník nestačil, a tak Franckova rodina pomaly zaostávala za hlavnou kolónou. Traja starší súrodenci s otcom, vyhnanci vojny, kráčali okolo voza, sem tam ho zatlačili, aby pomohli starému koňovi v jeho nedobrovoľnom utrpení. Najmladšia Magda, otcov miláčik, sa viezla zababušená v perinách s mamou na voze. Tento čudný sprievod pomaly kráčal, snažil sa s kolónou udržať krok. Pre mladších to bolo niečo nové, plné očakávania, ale pre starších to bola cesta plná strachu a beznádeje. Otec Francko, skúsený muž a ostrieľaný frontový vojak z prvej svetovej, svoju manželku Annu a deti uspokojoval: „Všetko bude v poriadku, len keď sa niekde usadíme.“ A tak mu všetci dôverovali, začali si zvykať na vojnový život evakuantov. Hlavná kolóna už bola dosť ďaleko, keď sa pri nich zastavil starší nemecký vojak, ktorý kolónu evakuantov sprevádzal. A keďže murár Francko vedel obstojne po nemecky, tak sa rozhovoril. Konverzácia o všetkom možnom pokračovala až k lomnianskemu mostu, tu sa cesta križovala. Rodina mu bola zrejme sympatická, tak im starý Nemec poradil, aby odbočili na Prešov, lebo tí, čo idú k Vranovu, budú naložení na vlak a pôjdu ďalej až na stredné Slovensko. Evakuanti poslúchli jeho radu a odbočili. Určite urobili dobre, lebo tí, čo odišli od domova ďalej, dopadli horšie. K večeru sa rodina dostala do Giraltoviec. Mestečko bolo ako vymreté – sliepňajúce petrolejky z malých oblôčikov gazdovských domov im nedokázali posvietiť na cestu. Zabočili do bočnej uličky k dvoru, kde počuli hlasy. Práve tam ukončili výmlat obilia. Mlatci po tvrdej práci okolo mláťačky práve sedeli na dvore, jedli zemiaky s kyslým mliekom, keď sa ich evakuanti prišli spýtať na nocľah. Domáci neboli veľmi ochotní, ale po dlhšom vyjednávaní ich prichýlili. Hladní a ustatí sa zložili v stodole, pelech na spanie si spravili na čerstvo vymlátenej slame. Keď sa ako tak aklimatizovali, zašla mama za gazdinou, či by im neposkytla pár zemiakov a hrniec, aby si pripravili nejakú večeru. S neveľkou ochotou im domáci vyhoveli, evakuanti si rozložili na záhrade oheň a zemiaky sa v hrnci pomaly varili. Hladní sa nemohli dočkať, ale zemiaky boli, aj keď sa z nich už nepríjemne dymilo, stále tvrdé. Trpezlivosť s varením ich už omrzela a tak otec zobral hrniec z ohňa, zatriasol ním a v deravom hrnci ani kvapka vody. Ráno, keď sa hladní a ešte nedospatí pomaly začali prebúdzať, gazda im hneď zvestoval, že u nich nemôžu zostať. Pobalili periny naspäť do plachiet a vydali sa k Chmeľovskému kopcu.
Kuková, neveľká dedinka z panským majerom smerom na Prešov, sa stala na čas ich novým domovom. V Kukovej, plnej podobných ako oni, sa dostali do dobrej rodiny. Neboli síce majetní, ale boli ľudskí a vyhnancov prijali do rodiny. Prišli vojnové Vianoce aj Nový rok 1945. Front, ktorý sa po dobytí Duklianskeho priesmyku zastavil na Ondave, sa v januári pohol smerom na západ. Videli ustupujúcich vojakov nemeckej armády. Dočkali sa oslobodenia územia sovietskymi vojakmi, ktorých ani nestihli privítať a už išli ďalej. Front postúpil za Kukovú na Chmeľov, presúval sa k Branisku a zastavil sa na Liptove. Vojna síce pokračovala, ale evakuanti dostali povolenie vrátiť sa do svojich domovov. Nikto nevedel, čo zostalo z ich domov po prechode frontu. Správy boli nepriaznivé, všetko rozbite, zničené. Otec rodiny rozhodol, že by bolo potrebné pozrieť sa domov, aká je tam situácia, či sa dá vrátiť, alebo v Kukovej ešte nejaký čas ostanú. Starší syn z obavy pred opätovným zverbovaním do už Československej armády zostal s rodinou. Voľba padla na staršiu zo sestier Máriu.
Maňa, ako mladú pohľadanú krajčírku rodina dôverne oslovovala, si zbalila potraviny, oblečenie a ešte pár osobných vecí a vybrala sa domov do Stropkova na prieskum, pozrieť či ich dom stojí a či sa rodina môže bezpečne vrátiť. Vzdialenosť to nebola veľká, niečo vyše tridsať kilometrov. Kraj bol po predchádzajúcich bojoch zničený, cesty a mosty rozbité, všade plno vojenských zariadení a zbraní. Na cestách sa miesilo blato s roztápajúcim sa snehom, ale aj napriek prírodným prekážkam mladá Maňa cestu peši bez problémov zvládala. Cez Giraltovce sa popoludní dostala k obci Lomné. Vydala sa k Ondave, kde by mal byť most. Rieka rozvodnená, kalná, sem tam sa v širokom koryte valila s hukotom ľadová kryha… Z jej strany sa zdá, že most je celý, ale pozerá na druhú stranu, kde je v polovičke zničený. Váha, obzerá sa okolo, nikoho nevidí. Čo teraz? Ani rieku prebrodiť, ani sa vrátiť. Rozhľadne sa po okolí, čaká, že sa niekto objaví, ale nikde nikto, kto by jej poradil. Spomenie si, že dolu, nižšie po rieke, je pešia lávka, po ktorej sa chodí z Lomného do Turian.
K lávke popri rieke nevedie síce žiadny chodník, ale skúsi sa tam dostať. Devätnásťročná slečna Maňa si vyhrnula sukňu trocha vyššie, poopravila batoh na chrbte, pevne stisne kabelu s poživňou a vykročí k lávke medzi dvoma dedinami. Po pár krokoch sa jej nohy boria v rozbahnenej pôde, nízke topánky sú už plné blata. Obzerá sa dookola akoby hľadala pomoc. Nikde nikoho, zdá sa jej, že všetko je v poriadku. Lúky okolo rieky sú pokojné, sem tam nejaká mláka a ostrovčeky roztápajúceho sa snehu. Odhodlaná vykročí zdolať asi kilometrový úsek mokrej lúky. Blato sa jej lepí na topánky, nevzdávala sa, do Lomného je to už neďaleko. Nevadí, že ma nohy úplné mokré, veď keď dôjde na koniec, umyje si ich niekde v mláčke a potom pokojne prejde cez lávku ponad rozvodnenú rieku. Vidí hlavnú cestu z Vranova do Stropkova, po ktorej prechádza niekoľko vojenských áut a sedliackych vozov. Rozmýšľa, čo keď sa jej podarí a niekto ju zvezie, už iba prejsť k lávke a potom ponad rieku. Už ani nepozerá na okolie, má iba jeden cieľ, prekonať tu rozbahnenú lúku. Unavená zastala v polovičke cesty, rukávom si utrela upotené čelo. Lávka je už blízko, vydýchla si. Dvihla hlavu, zdalo sa jej, že na okraji dediny stoja ľudia mávajú jej, čosi vykrikujú…
Rieka šumí, nepočuje ani svoj dych, nieto čo ľudia kričia, nerozumie im. Ide ďalej, rozmýšľa, čo tí ľudia na ňu vykrikujú. Kývne iba tak pre seba rukou a sama pre seba pošepne: „Ale veď sa dozviem, čo chcú, keď dôjdem k nim.“ Zablatená a špinavá od hlavy po päty, udýchaná prešla lúky. Ešte niekoľko krokov a je na kraji obce. Ľudia, ktorí tam stáli, sa k nej neveriacky približujú, rukami zalamujú: „Dievča, dievča, ako si sa tu dostala, ako si sa odvážila ísť cez tú lúku k lávke?“ Sprvoti nechápala, čo sa deje, lebo tí z okraja dediny vykrikujú jeden cez druhého. Došlo jej, keď počula „Míny, míny… Zákaz vstupu!“ Zrazu precitla a s hrôzou zistila, že práve prekonala mínové pole, ktoré doposiaľ nikto živý neprešiel…
Miro Majerník

redakcia | 15. 10. 2014 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 1132x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár
[1]
Sifo 16. 10. 2014 o 12.18 hod. IP: 188.123.99.XXX

Ak žiješ s Bohom v milosti posväcujúcej, nič sa Ti nemôže stať.

Môj dedo z Bukoviec bol 7 rokov na vojne cez 2.svet. vojnu, 2× ranený. Raz ho zavalilo v sklade po bombardovaní. A prežil to bez fyzických následkov.

[2]
obyčajny pracujuci 20. 10. 2014 o 20.16 hod. IP: 188.112.106.XXX

Ty vole,sedem rokov ani druha svetova vojna netrvala.To asi 56 milionov obetí ktorí zahynuli v druhej svetovej nežili s bohom v milosti posväcujucej či ako nam to vysvetlíš?

[3]
Sifo 22. 10. 2014 o 15.31 hod. IP: 188.123.99.XXX

Nastúpil v roku 1939 a skončil v roku 1946. Posledný rok ako vojak strážil politických väzňov v Bratislave.


Napríklad v Portugalsku II. sv. vojna nebola, všetky biskupi Portugalska zasvätili krajinu nepoškvrnenému srdcu Panny Márie podľa posolstiev vo Fatime.

[4]
obyčajny pracujuci mejl 23. 10. 2014 o 22.09 hod. IP: 188.112.106.XXX

Prve si zisti aky je rozdiel byť v armade a byť vo vojne pretože je to dosť podstatný rozdiel.Ak nevieš koľko trvala druha svetova vojna stačí si doplniť vedomosti z matematiky a vypočítaš si to,je to myslím 2–3 ročník zakladnej školy.A ak si myslíš že v portugalsku nebola 2.sv vojna stačí si doplniť vedomosti z dejepisu.A tí biskupi nemali zostať v portugalsku ale mali ísť do Berlína a prehovoriť do duše Adolfovi Hitlerovi a ten by okamžite ukončil vojnu a krviprelievanie a nemecko by zasvätil nepoškvrnenému srdcu panny Márie podľa posolstiev vo Fatime.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou