smahu správy

Kam až Felícia dôjde?

obrazokDobrodružné putovanie naprieč Balkánom…

Ojazdená Felícia, nejaké jedlo, stany, karimatky, základné náradie a dobrodružstvo v krvi troch kamarátov. Asi takto sa dá opísať dobrodružná výprava naprieč celým Balkánom so staručkou takmer dvadsaťročnou Felíciou.

Maroš Kopčan z Vyšného Kažimíra, Peter Tatar z Davidova a Boris Kimák zo Stropkova vyrazili 7. júna zo Slovenska. Došli až na Balatón, kde prespali prvú noc. Na druhý deň mali to šťastie, že sa staručká Felícia viezla trajektom po prvýkrát cez Balatón. Cesta ďalej pokračovala do Slovinska, Chorvátska, kde sa táto veselá partia stretla s kamarátkou, ktorú nevideli už dobrých osem rokov.
„Nápad vznikol v decembri, keď som chcel ísť pozrieť moldavské hlavné mesto Kišinev s tým, že som nevedel ako sa tam dostať, pretože letecky to nešlo. Dostal som teda nápad, že kúpim nejaké lacné auto. V prípade, že sa pokazí nám nebude ľúto nechať ho tam. Svoj nápad som predstavil kamarátovi, no pravdu povedať, nepozdával sa mu. Nakoniec sa pridal a boli sme dvaja, neskôr štyria a kúpili sme starú dvadsaťročnú Felíciu za nejakých šesťsto eur,“ prezradil B. Kimák.
Ich úplne prvým dobrodružstvom bola cesta do Moldavska. „Boli sme tam asi týždeň a prešli sme nejakých 2,5 tisíc kilometrov. Po príchode domov sme riešili, čo bude ďalej s autom. Maroš ho chcel predať a ja som si ju chcel nechať a niekam ešte ísť. V máji sme už rozmýšľali o tom, že pôjdeme niekde dole na juh, pozdával sa nám Balkán. Vyzeralo to veľmi reálne, nikde sme nepotrebovali víza, dohovoriť sa dokážeme takmer všade,“ povedal B. Kimák a dodal, že z pôvodnej partie štyroch dobrodruhov odpadol jeden a na Balkán sa vybrali len traja, čo bolo pozitívum, pretože pre auto to predstavovalo menšiu záťaž a ostalo viac úložného miesta.
„V Slovinsku nás zase čakali ďalší známi, kde sme zažili skvelú grilovačku. Zo Slovinska som si ešte odskočil do Česka na pohovor, kamaráti ešte zbehli do Talianska a Francúzska. Chceli sme, aby Felícia bola naozaj všade, kam sa len dá… Po ceste ma znova vzali na palubu a pokračovali sme na Záhreb. Zašli sme navštíviť hlavné mesto Bosny a Hercegoviny Sarajevo. Boli sme tiež pozrieť mesto Mostar, pretože sme boli zvedaví, ako to tam vyzerá. Miešajú sa tam rôzne kultúry. Stretávali sme rôznych ľudí, ktorí boli priateľskí a pomáhali nám. Všade bolo plno pouličných predajcov, ktorí nám ponúkali ovocie a zeleninu, takže o čerstvé potraviny sme nemali núdzu,“ pokračoval v rozprávaní B. Kimák.
Z Bosny a Hercegoviny sa dostali do Čiernej hory, kde v jednom prímorskom letovisku ostali asi tri dni a skúsili rôzne vodné športy a odpočinuli si od šoférovania.
„Z Čiernej hory nás Felícia viezla do Albánska. Mali sme trocha rešpekt pred touto krajinou, pretože sa o nej hovorí veľa negatívneho. Vodiči sú tam síce veľmi nedisciplinovaní, jazdia bez smeroviek, obiehajú vás zprava aj zľava. Museli sme si na to zvyknúť, ináč to bola naozaj pohoda. Na križovatkách podľa predpisov, mimo nich ako sami chceli,“ prezradil.
Ďalšou zastávkou bolo Grécko, kde posádku po prvýkrát vôbec niekto kontroloval, no po predložení všetkých dokladov smeli pokračovať v ďalšom putovaní.
„Premiestnili sme sa cez severné Macedónsko do Srbska, vynechali sme jedine Kosovo. Míňal sa nám náš rozpočet… V Srbsku sme navštívili mesta Niš, Nový Sad, Belehrad, dokonca sme sa tri dni zdržali u spolužiaka Duškyho v Kovačici. Veľká slovenská dedina, ktorá je neskutočne bohatá na pamiatky a kultúru. Zoznámili sme sa s mladými domácimi ľuďmi. Bolo skvelé, že sme mohli znova hovoriť slovensky. Takmer všetci hovoríme po anglicky, ja aj po rusky, no ľudia nám rozumeli všade. Ich angličtina tiež nebola spisovná a skvelá, bolo to fajn,“ hovoril ďalej B. Kimák.
Všetci boli naozaj veľmi prekvapení, ako to všetko Felícia zvládala. „Mysleli sme si, že ju tam niekde necháme, no nezradila nás. Naozaj sme neverili, že toľko zvládne, pretože sme išli mnoho kilometrov hore do kopcov a bolo neskutočne horúce počasie. Nemali sme žiadnu klimatizáciu, len stiahnuté všetky štyri okná, neskôr už len tri, pretože jedno okienko sa pokazilo a odpadlo nám aj stredné spätné zrkadlo… Dokonca zvládla aj 130 km rýchlosť po diaľnici dole kopcom. Je to parádny stroj, ktorý nás šťastne doviezol domov…,“ spomína na strasti prežité s touto dámou a dodáva, že iba jediný raz ju museli vziať do servisu, pretože sa pokazil ventilátor. „Dostali sme obyčajný medený drôt, ktorým sme si ventilátor museli zapínať manuálne,“ hovorí so smiechom.
Na otázku, ktorá krajina zanechala najkrajšiu spomienku a najpríjemnejší pocit odpovedá Bosna a Hercegovina. „Očarila ma zmes kultúr i náboženstva. V dedine ste mohli vidieť mešity i kostoly. Mohli ste vidieť ženy odeté v tradičných moslimských odevoch i ženy oblečené moderne a s make-upom. V Bosne ma tiež očarili krásne hory, kde sa nachádzalo múzeum venované druhej svetovej vojne, hlavne partizánom v boji proti fašizmu. Naozaj ma to dostalo ako veľmi boli na to hrdí. V jazerách bola naozaj veľmi čistá voda, skoro všade sa dalo kúpať,“ prezrádza ďalej.
Spolu najazdili nejakých 5 tisíc kilometrov, s istotou a presnosťou to však nevieme povedať, pretože tachometer prestal fungovať a presný počet kilometrov nebolo možné zmerať.
„Domov sme sa vrátili na sviatok Petra a Pavla vo večerných hodinách. Svoje putovanie sme museli prispôsobovať Felícii. Ak sme vedeli, že nás nasledujúci deň čaká horúce počasie, svoju cestu sme radšej naplánovali na večer, alebo skoro ráno. Mal som plán čo všetko sme chceli vidieť, no počas nášho putovania sa menil, zamerali sme sa prevažne na hlavné mestá. Trasovanie bolo úplne náhodné. Keď sme z nášho auta zbadali niečo zaujímavé, pekné, zastavili sme sa… Takto sme objavili krásny vodopád a mnohé iné. Niekedy bolo ťažké spojiť názory všetkých dohromady, no väčšinou to bolo dvaja proti jednému, ktorý sa musel prispôsobiť. Samozrejme nijako to nenarúšalo naše vzťahy i naďalej sme kamaráti,“ povedal B. Kimák a jedným dychom dodáva, že to bol neskutočný adrenalín, pretože nikdy nevedeli dopredu, kde večer budú spať, no väčšinou nocovali v stane. „Buď to bol kemp, alebo len tak v prírode pod holým nebom pri rieke. Ľudia na nás reagovali pozitívne,“ zhrnul svoje rozprávanie.
Chuť spoznávať nové krajiny a túžba po dobrodružstve je pre Borisa typická. S kamarátkou Lenkou už prešiel Kirgistan stopom, s kamarátkou Petrou boli v Moskve, Bielorusku, Španielsku… Sám stopom sa tiež vybral k Čiernemu moru… Idú buď stopom, alebo všade tam, kde sú lacné letenky. „Moja rodina vie, že rád cestujem po svete. Rozhodnutie vybrať sa na takúto dobrodružnú púť ich nijako neprekvapilo, boli na to pripravení. Hlásili sme sa však rodinám denne. Keď bol k dispozícii internet aj niekoľkokrát počas dňa,“ prezradil.
Výhodou takéhoto cestovania je podľa B. Kimáka to, že človek na to nepotrebuje veľa peňazí a ani špeciálny plán, pretože tie sa stále menia. Stačí prísť na miesto a niečo zažiť.
„Netreba sa báť, treba len nájsť na takýto výlet správnych ľudí. Veľa od nich a ich povahy záleží. Jednoducho sa do toho pustiť čím skôr, ináč sa na to nikdy neodhodlajú,“ uzatvára B. Kimák.
Teraz je hrdinka Felícia na predaj a čaká na svojho nového majiteľa so všetkými zážitkami, ktoré má…

obrazok obrazok obrazok obrazok obrazok
obrazok

Andrea Fecková | 12. 7. 2019 | Rozhovory | Odkaz na článok | | 249x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou