smahu správy

Na slovíčko s Jozefom Kimákom nielen o podujatí 100 míľ Krajom Malých Karpát

obrazok7. ročník ultra trailu a diaľkového pochodu 100 míľ Krajom Malých Karpát, ktorý sa konal v dňoch 17. až 19. augusta 2018, je prvým ultra trailom a diaľkovým pochodom na Slovensku s dĺžkou trasy nad 200 km. Tri trasy zasadené do krásneho prostredia Malých Karpát boli určené pre skúsených ultrabežcov a diaľkoplazov, ku ktorým bezpochybne patrí aj Jozef Kimák zo Stropkova.

J. Kimák zo Stropkova týchto 208 kilometrov zvládol v čase 48:44:10 a patril k tým 19 účastníkom, ktorý tento ultra trail dokončili, jedenástim pretekárom sa to nepodarilo.
„Človek musí vystúpiť zo zóny luxusu, kde mu telo ovláda mozog, hlava musí rozkázať telu. Beh nie je o silných nohách, dôležitá je psychologická príprava,“ vraví J. Kimák.
Príprava, tréning a šport ako taký sú samozrejmosťou, ináč žiť už nevie. Jeho tréningový plán obsahuje 80 až 120 km v týždni. „Šesť dní v týždni behám, jeden deň v týždni mám voľno. Snažím sa tréning kombinovať. Behám ráno, večer, popoludní. Skúšam rôzne terény, behám aj v horúčavách, skúšam rôzne dĺžky, či beh bez vody. Pred pretekmi však už ide len o vyladenie formy, posledné tréningové behy sú už len 10 kilometrové, ľahučké, aby nedošlo k zraneniam,“ povedal.
Momentálne sa pripravuje na Javornickú stovku, kde sa bude bežať z Čadce 105 kilometrov so 4480 m prevýšením až do Lysej pod Makytou. „Preteky vyberám podľa časového harmonogramu, nejakých 8 týždňov trvá príprava na 100 kilometrové preteky, takže to musím zladiť. Najradšej mám preteky v zimnom období. Snažím sa otužovať a trénujem termoreguláciu, aby som bol odolný voči horúčavám,“ hovorí a dodáva, že organizmus človeka je skvelý, super vybavený na behanie. Človek dokáže na jeden nádych urobiť 3 kroky v porovnaní s gepardom, ktorý má na jeden nádych jeden krok. Človek sa dokáže ochladzovať cez potné žľazy, aby nedošlo ku kolapsu, vydrží neskutočne veľa. Telo je neskutočne stavané a dokáže robiť neskutočné úkony, ide len o vôľové nastavenie.
„Chyby človeka posúvajú vpred, človek by ich mal vedieť prijať a poučiť sa z nich. Mám rád život, svoju rodinu, tešia ma úspechy detí a manželky, ale aj vlastné úspechy. Snažím sa žiť tak, aby som nevyvolával konflikt, no nie vždy sa to darí. Niekedy ho vyvolávame aj neúmyselne,“ uvádza.
Športu sa venuje rekreačne, no zároveň mu napomáha aj pri výkone povolania, J. Kimák je hasičom. „Je potrebné byť v kondícii, aby sa nestalo, že pri záchrannej akcii bude potrebné zachraňovať mňa,“ smeje sa.
K behaniu prišiel cez box, mal zdravotné problémy, prichádzal vyšší vek a potreboval zmeniť svoj život. „Je to už cca sedem rokov, box momentálne zanedbávam. Boxu som sa venoval rekreačne, už som nespĺňal vekový limit, snažil som sa získavať kondíciu, sebadisciplínu a výkonnosť, aby človek niečo dokázal aj so zaťatými zubami. Zo začiatku to boli len výbehy na vlek na samý vrch kopca, čo bolo zo začiatku na piaty pokus. Behanie som mal v hľadáčiku vždy a začal som ako 44 ročný. Mojím prvým súťažným behom bola Stropkovská 20ka,“ zaspomínal J. Kimák a dodal, že sám seba vníma ako človeka, ktorý vždy rád prijíma nejakú výzvu. Po piatich kilometroch odbehnúť desať, po desiatke dvadsiatku a potom vyskúšať maratón. Človek tak zistí, že maratón nie sú dve dvadsiatky, ale že je to úplne iný spôsob behu, iné reakcie a signály tela a načo treba telo pripraviť. Ak počas maratónu človek zistí, že nie je až taký rýchly, zapracuje na rýchlosti.
*** „Moje telo je skôr stavané na vytrvalosť, ako na rýchlosť. Človek nesmie zaspať na vavrínoch, treba sa zlepšovať a prijímať nové výzvy. Raz som videl kolegu – bežcu, ako beží bosý, povedal som si, že to vyskúšam. Bosobeh je nám najprirodzenejší. Veď sa rodíme a učíme chodiť bosí,“*** povedal s tým, že si kúpil aj knihu. Vždy keď je niečo nové čo ho zaujme, naštuduje si to, zváži pre a proti. V knihe autor porovnáva genetiku šimpanza a človeka. Ľudia hovoria, že sme takmer na 100% identický, no šimpanz pritom nemá zadok, nemá achilovku, nemá prsty smerované dopredu, nemá dlhý krk. To všetko máme my ľudia, pretože sme bežci, šimpanz je lezec. „Príroda nás takto geneticky vybavila, máme klenbový oblúk, máme achilovú šľachu, svaly na zadku, krk pre dokonalú stabilitu, aby sme mohli bežať. Pronácia nohy nie je narúšaná pri bosobehu, nie sú problémy s kĺbmi, či kolenami. Napr. Dukelský beh som odbehol bosý.“
Sila disciplíny na začiatku a dodržiavanie tréningového plánu je dôležité. Človek si musí odpovedať na otázku, či zvíťazí telo nad hlavou, alebo hlava nad telom.
„Je dôležité, aby si človek vedel povedať, že to dokáže. Sebadisciplína nás naučí, že ak niečo chceme dosiahnuť, musíme sa od začiatku malými krokmi, malými cieľmi k tomu dopracovať. Vždy si idem pohodovým tempom, mojou ambíciou je dôjsť do cieľa. Dôležité je porovnávať a analyzovať, vidieť plán a vidieť skutočnosť, čo človeka podrží, motivuje. Chcem vedieť, ako ma bude bolieť telo, čo mi telo na to povie,“ dodáva a my mu držíme palce a prajeme veľa zdravia a šťastných kilometrov.

obrazok

Andrea Fecková | 14. 9. 2018 | Rozhovory | Odkaz na článok | | 162x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou