smahu správy

Tajomné Karpaty z chrbta huculských koní

obrazokRelaxovať sa dá všelijakými spôsobmi. Neďaleko Stropkova, v malebnej dedine Suchá, sa dá načerpať nová energia z krásnej prírody Nízkych Beskýd popri rekreačnom jazdení na koňoch.

Kamil Soóš a Ján Arbet sa rozhodli ľudí zoznámiť s unikátnou panenskou prírodou prastarých lesov z konského chrbta huculov, ktorí sú priamo spätí s týmto prostredím Východných Karpát.
Hucule sú pôvodom zo Zakarpatskej Ukrajiny, na pomedzí Ukrajiny a Rumunska. Huculovia boli národ, ľudkovia nízkeho vzrastu, obývajúci svahy Karpát, v horských dedinách, kde odjakživa chovali kone – hucule. Počas roka ich využívali na rôzne účely, dokonca aj na zlodejské úmysly, keď chodili vykrádať dediny. V zime kone odniesli na poloninu, kde ich nechali v nehostinných podmienkach, postarať sa o seba museli samé. Práve oblasť a podmienky odkiaľ pochádzajú hucule sa podpísali na ich húževnatosti a sile, preto sú vhodné aj do našich karpatských podmienok.
Celý nápad, prv len pešie turistické vychádzky s úmyslom sprevádzať ľudí divočinou, neskôr rekreačné jazdenie vznikol na podporu záchrany divokých lesov na Slovensku, ktoré doslova miznú pred očami rukou človeka. Spomínaná dvojica Kamil a Ján spolupracuje s neziskovou organizáciou Aevis, ktorej poslaním je ochrana divokej prírody, zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt, podpora miestnych komunít a regionálneho rozvoja. Les bol odjakživa domovom vzácnych druhov rastlín a živočíchov a tak by to malo ostať aj naďalej. O vzácnom bohatstve lesov hovoria aj filmári z produkcie Arolla Film dokumentom Vlčie hory, ktorý určite stojí za pozretie.
Na koňoch predtým nejazdili
Bola to nová výzva aj pre nich. O huculoch sa traduje všeličo, napríklad, ak je hucul divoký, takým ostane jakživ a skrotiť ho je vopred márny boj. Naopak, hovorí sa o nich aj ako o veľmi priateľských a pokojných koňoch, aj keď sa niekedy tvária odmietavo. Ich stádo v súčasnosti tvoria štyri kone, dve dospelé kobyly Šajla a Sparta, mladá niekoľkomesačná kobylka Živana a valach Batog.
„Pre záujemcov máme v ponuke niekoľko rôznych rajdov od 1 hodiny až po 2 dni s prenocovaním pod holým nebom priamo v prírode. Kto si však netrúfa, ubytovanie sa dá zabezpečiť priamo v Suchej, odkiaľ začína každá vychádzka. Trasy vedú väčšinou dolinami, alebo hrebeňmi, no na požiadanie nie je problém ísť priamo po lese,“ vysvetľuje Kamil Soóš a dodáva, všetci jazdia na vlastnú zodpovednosť. Do 18 rokov je potrebný sprievod rodiča. K dispozícii sú aj jazdecké pomôcky, prilby, chránič chrbtice, tzv. korytnačky. „Kto o ne záujem má, môže si ich vziať, ale prikázať to nemôžeme nikomu. Je to na slobodnom rozhodnutí.“
Kone sú naučené na cudzích ľudí, pretože sa od začiatku pri nich striedali ľudia, nehryzú a nekopú, sú veľmi priateľské a pokojné, no aj napriek tomu sú to živé tvory, preto sa k nim a zvieratám všeobecne je potrebné správať normálne a s rešpektom. Zatiaľ sa nestal žiaden úraz.
„Pre úplných začiatočníkov a deti robíme aj vozenie na koni vodením bez sedla a so sedlom. Každý jazdec začiatočník by sa mal učiť na konskom chrbte sedieť bez sedla, aby s ním mal lepší kontakt. Na ďalší deň však treba rátať so „svalovkou“ celého tela,“ dodáva s úsmevom.
Čo by ste mali vedieť
Kone sú zvieratá obľubujúce stereotyp, prehodnocujú situáciu, ktorá sa im zdá podozrivá a ktorú nepoznajú, preto je možné, že sa pri prelete motýľa, prasknutí konára niekedy zľaknú a „cuknú“, no paradoxne najšťastnejšie sa cítia práve v lese. V takom prípade sa netreba zľaknúť, najlepšie je sa im počas jazdenia prihovárať a potľapkávať ich napríklad po krku. Radi chodia v skupinách, čím viac ich ide, tým sú radšej.
Každý kôň má individuálnu povahu a treba sa s ňou v prvom rade dobre zoznámiť. Ak sa nachádzate v ich blízkosti, zbytočne netreba rozhadzovať rukami, nohami či robiť prudké pohyby, neprimerane zvyšovať hlas alebo kričať, pretože majú veľmi citlivý sluch a počujú aj ľudský dych. Podľa smeru jeho uší sa dá vyhodnotiť jeho momentálna nálada a to, odkiaľ počúva zvuky okolia. Je dobré vypnúť si zvonenie na mobile, aj keď prítomnosť signálu v týchto končinách väčšinou nie je. 
Nezdržiavať sa okolo zadných nôh, dávať pozor na nohy, keď stojíte v blízkosti kopýt. Niesť 400 kg na prstoch nohy nie je sranda, preto je aj minimálne vhodné mať obutú pevnú, v rámci možností celokoženú obuv, nie sandálky.
Dôsledne počúvať a dodržiavať pokyny inštruktora, platí to aj pre skúsenejších jazdcov. Hucule sú síce húževnaté a silné kone, na svojom chrbte sú schopné odniesť aj 150 kg, ale vzhľadom na pôvod rajdu je maximálna váha stanovená na 90 kg nákladu. Predíde sa tak zbytočnej záťaži a trápeniu, čo im nepridáva na nálade a radosti pri spoločných potulkách horami.
Čo sa týka veku, hranica pre samostatné jazdenie je stanovená na 15 rokov, vo výnimočných prípadoch aj mladších, hlavne tých detí, ktoré s jazdením majú skúsenosti.
Kone sa z ruky nekŕmia! U zvierat, zvlášť u koní sa rýchlo vytvára zvyk pýtať si maškrtu a v dotieravých situáciách sú schopné pohrýzť. Keď už, tak len hodením potravy na zem, nie však cukru!!!
Ak sú nepriaznivé podmienky, napríklad je príliš horúco, sú búrky alebo veľa snehu vtedy sa nejazdí. Pobyt na konskom chrbte v prírode chce len trochu odvahy a dobrú náladu. Nie nadarmo sa vraví, že najkrajší pohľad je z konského chrbta.
-r-
foto: Kamil Soóš

obrazok obrazok obrazok obrazok obrazok
obrazok obrazok

redakcia | 28. 7. 2017 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 426x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou