smahu správy

LESOTO

obrazokLesoto je malým kráľovstvom v Južnej Afrike s viac ako dvoma miliónmi obyvateľov. Po Svazijsku je druhý v poradí s najvyšším výskytom HIV pozitívnych ľudí vzhľadom k počtu obyvateľov. Čo v realite znamená, že takmer každý štvrtý dospelý obyvateľ Lesota je HIV pozitívny. Krajina je značne chudobná, závislá na zahraničných sponzoroch.

Viac ako 80% obyvateľov žije na vidieku, pričom väčšina z nich tradičným spôsobom. Jedlo si vypestujú sami. Základom takmer každodennej stravy je kukuričná kaša a dusená kapusta a v lepšom prípade aj baranina. Keďže je to hornatá krajina a zároveň jediná na svete, ktorej celé územie je vo výške viac ako 1000 metrov nad morom, je takmer všade možné vidieť pastierov oviec. Ovčiari však svoje stádo nevlastnia, ale za smiešnu ročnú odmenu sa starajú o ovce súkromníkov. Povinná školská dochádzka je síce bezplatná, ale značná časť vidieckych detí školu pravidelne nenavštevuje a máloktoré z nich má možnosť pokračovať na strednej škole, ktorú rodičia nie sú schopní platiť pre nízky príjem. Situácia v hlavnom meste Maseru je o niečo lepšia, keďže politicky a ekonomicky je Lesoto priamo nadviazané na vyspelú JAR. Množstvo ľudí je plne prispôsobené civilizovanému svetu ako ho poznáme aj my. Za posledné roky prešla krajiny značným vývojom: Číňana (nie sú veľmi vítaní) im vybudovali nové cesty, v hlavnom meste sa postavili dve obchodné domy, nová moderná nemocnica a značne sa rozšírila propagácia boja proti vírusu HIV. Každý rok v Lesote umrie na AIDS niekoľko tisíc ľudí. Práve táto choroba je hlavným dôvodom výskytu osirelých detí, o ktoré sa príbuzní nedokážu postarať, pretože nemajú dostatok prostriedkov. V súčasnosti je tam viac ako 150 000 osirelých detí. Štátne detské domovy častokrát nespĺňajú normy, a preto ich neskôr zatvárajú. Šťastie majú deti, ktoré sú zradené do súkromných detských domovov sponzorovaných zahraničnými sponzormi. Práve jednému z takýchto domovov v roku 2009 poskytol záštitu prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc. a s pomocou Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety tam vytvoril projekt na pomoc osirelým deťom, ktorých rodičia umreli na AIDS. Pravidelne sa tam vysielajú dobrovoľníci a logisti zo Slovenska, ktorí sú podporovaní Slovenskou agentúrou pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu. Túto možnosť som získala aj ja a od začiatku februára do konca júla 2016 som tam pracovala ako logistka. Mojou povinnosťou bolo zabezpečiť každodenný chod sirotinca. Dnes žije v detskom domove takmer 48 detí vo veku od jedného do devätnásť rokov. Sirotinec umožňuje aj ďalšie štúdium jeho bývalým chovancom, poprípade im poskytuje niekoľkodňovú záštitu v krízovom prípade. Deti k nám prichádzali z rôznych príčin. Smrť rodičov tam nebol jediným dôvodom. Veľmi často sa vyskytovali prípady detí, ktorých rodičia zanechali, či už doma alebo u príbuzných a utiekli za prácou do JAR a viac sa neukázali. Niektoré deti z domu utiekli samé, aby sa vyhli domácemu násiliu. Vyskytli sa aj kruté prípady znásilnených malých dievčat bratom alebo dedinčanmi. O najmladších deťoch predškolského veku sme nevedeli takmer nič, boli k nám dovezené políciou, častokrát nájdené na neznámom mieste, na lúke, alebo pri hraniciach. Po osemnástom roku života už oficiálne deti nesmeli byť umiestnené v detskom domove, preto boli posielané domov k príbuzným, kontakt sme sa snažili nadviazať už počas školských prázdnin, a ak to bolo možné posielali sme deti aspoň na niekoľko týždňov k príbuzným. Zopár z nich tam dlho nepobudlo. Niektoré deti sa k nám vracali aj po tom, čo si ich už vyzdvihli príbuzní, pretože nemali naplnené základné životné potreby. Život v Lesote bol neobvyklý, avšak nádherný a pokojný. Každým dňom ma prekvapovala vyrovnanosť miestnych ľudí. Bolo pozoruhodné sledovať, s akým pokojom pristupovali k nežiaducim správam a povinnostiam. Žiaľ tento pokoj si však neprenášali na vozovku. Značné množstvo miestnych vodičov získavalo preukazy na čiernom trhu, niektorí to zvládli aj bez nich, a samozrejme taxikárom a autobusárom patrila cesta v prípade potreby aj v protismere. Každodenne sa takto človek stretával na cestách s nehodami, čo spomaľovalo premávku a dopĺňalo všadeprítomný pokoj. Lesotčania sú veľmi milí ľudia, ktorí si radi pohovoria s cudzincami. Kontakt s človekom a ohľaduplnosť sú u miestnych veľmi dôležité. Zaujímavé bolo sledovať správanie miestnych žien, ktoré sa aj na naše pomery správali veľmi sebavedomo až arogantne. V spoločnosti mali značné postavenie, ktoré však nemuselo byť pravidlom v domácnosti. Žiaľ aj naďalej tam pretrváva vysoká miera domáceho násilia, už sa však zriedkakedy vyskytovali únosy mladých dievčat budúcimi manželmi, ktoré ešte len pred nedávnom začali byť trestné. Účasť na projekte mi poskytla nahliadnuť do každodenného života basotskej kultúry, spoznávať životy osamelých sirôt a snažiť sa im priniesť kúsok svetla a zabezpečiť im tak lepšiu budúcnosť. Projekt mi dal veľa, potvrdilo sa mi, že všetci sme vo svojej podstate rovnakí, snažíme sa čeliť živou s rešpektom, vychovávať deti v hodnotách, plniť si svoje sny a veríme v silu nadprirodzeného, ktorá nám dáva zmysel žiť.
Mária Medvecová

obrazok

redakcia | 9. 9. 2016 | Spravodajstvo z regiónu | Odkaz na článok | | 72x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou