smahu správy

Motorkári zo Stropkova a Svidníka našli raj v rakúskych a talianskych Alpách

obrazekÔsmi motorkári zo Stropkova a Svidníka – Marek Špak, Ľubomír Girášek, Stanislav Sirotňák, Jozef Senaj, Jozef Čorba, Slavomír Strnád, Miki Vít a Anton Zápotocký – absolvovali zaujímavú a inšpiratívnu jazdu na motocykloch v rakúskych a talianskych Alpách s bodkou na Grand Prix Superbike 2009 na Masarykovom okruhu v Brne. S nápadom spojiť sily a podniknúť spoločnú akciu prišiel na stropkovskom Valentínskom plese Ľ. Girášek. „Každý z nás vlastní športový typ motocyklu, ktorý má rád kvalitný asfalt. Keďže najlepšie cesty sú v rakúskych Alpách, rozhodli sme sa, že si tam pôjdeme v lete spolu zajazdiť,“ vysvetlil dôvod, prečo sa naši motorkári rozhodli pre Alpy, Ľ. Girášek.

Sedem motocyklov vyrazilo zo Stropkova v nedeľu, 19. júla 2009 s tým, že v Bratislave sa k nim pripojil M. Vít. Počasie začalo priať jazdcom od Rožňavy a svoju priazeň im ponúklo aj počas ďalších ôsmich dní. Skupina našich motorkárov dorazila, po medzizastávke v Senci, do cieľa vo Viehhofene pri Zell am See v pondelok podvečer. Cieľ výjazdu – Grossglockner s najdlhším ľadovcom v Európe Pasterzengletscher – dosiahla v utorok. Vjazd na komunikácie vedúce k chate cisára Františka Jozefa je otvorený iba počas letnej sezóny a za 18,–EUR môžu na nich motocykle jazdiť od 6.00 do 21.30 hod. bez ďalších poplatkov, ako napr. za parkovanie, ktoré je na rozdiel od Slovenska zadarmo. „Štyria sme sa dokonca vybrali dole k ľadovcu v motorkárskych kombinézach a čižmách. Zhora sa nám zdalo, že od dolnej stanice lanovky je to k ľadovcu 10 minút, ale cesta dole nám trvala päťdesiat minút a hore sme šľapali v horúčave ďalšiu hodinu, no na ľadovci sme sa schladili a umyli vodou, o ktorej sa hovorí, že kto sa v nej umyje, omladne,“ poznamenal s úsmevom J. Senaj.
Pasterzengletscher má svoju vlastnú históriu, ktorá sa však každým rokom v dôsledku klimatických podmienok stráca. Na chodníku k ľadovcu sú pripevnené tabličky s uvedeným rokom a hrúbkou ľadovca. Pre lepšiu ilustráciu dodáme, že za posledných 40 rokov ubudlo 200 m ľadu.
Najvyšší bod, ktorý naši motorkári dosiahli, bol Edelweisspitze vo výške 2 572 m n. m., kde v motoreste stretli obsluhujúci pár Slovákov z Popradu a preto si menu mohli objednať v šarišskom dialekte. „Jazda po cestách v Alpách je naozaj fascinujúca. Stačí si len uvedomiť, že prvé cesty budovali v roku 1930 a pokiaľ by som to nevidel na vlastné oči, iba ťažko by som uveril, kde všade sa dá položiť asfalt,“ pridal svoj postreh J. Senaj.
Samostatnou témou je kvalita komunikácii a postavenie motorkárov v rámci cestnej premávky. V oboch prípadoch platí, že rakúske Alpy sú motorkárskym rajom. Ak k tomu pridáme nádhernú prírodu kopírujúcu zábery z reklám, upravené a vykosené plochy bez odpadkov a domorodcov vážiacich si turistov, máme kompletnú mozaiku. „V prvom rade chcem povedať, že všetky cesty sú veľmi kvalitné. Naše zážitky umocnilo aj to, že cesty sú samá zákruta, bez zvodidiel a pod nimi sú iba priepasti. Na druhej strane, vodiči aut sú k motorkárom maximálne ohľaduplní, čím umožňujú rýchlejším jazdcom dostať sa dopredu a nezdržiavajú nás v kolónach,“ vysvetľoval Ľ. Girášek.
Vo vysokých nadmorských výškach sa inak správa aj motocykel. Jeho výkon klesá a jazdci si musia zvykať na iné reakcie. „Vo väčších výškach je redší vzduch, čo ma samozrejme vplyv na spaľovanie. Tento fakt spôsobuje, že výkon motorky klesá, ale na druhej strane nie je to nič dramatické,“ uviedol M. Špak.
Ďalšou zaujímavou skúsenosťou boli služby v Rakúsku a prístup zákazníkov. Obidve strany majú k sebe absolútnu dôveru, čo je cítiť v ich korektných vzťahoch, ktoré si nikto nedovolí narušiť. Dôvera je Alpách najvyššia morálna hodnota a rešpekt má u každého, kto do najväčších hôr v Európe zavíta. „Poviem príklad. Chceli sme sa okúpať na miestom prírodnom kúpalisku. Do areálu sa dalo dostať cez viacero vstupov, aj bez zaplatenia vstupného, no nikoho ani nenapadlo, aby neprešiel oficiálnym turniketom. V penzióne, kde sme boli ubytovaní, išla domáca pani spať skôr ako my, ale nechala nám otvorený bar. Mohli sme si vziať z neho, na čo sme mali chuť, sami sme si to spočítali a keď sme odchádzali, zaplatili sme všetko spolu. Dokonca nám ešte vydala, lebo sa jej zdalo, že platíme veľa,“ dodal J. Senaj.
V Rakúsku stihla naša výprava ešte výlet k vodopádu Krimml a potom už nabrala smer talianske Dolomity, aby sa previezla po Cortina del Passo. Hoci cesty v Taliansku nezniesli rovnako prísne kritéria ako rakúske komunikácie, na zážitku z jazdy to nikomu neubralo. „Prechádzali sme cez jeden priesmyk, ktorý mal byť pôvodne skratkou a jazdili sme po nádhernej ceste so šírkou do dvoch metrov. V skale bol tunel, cez ktorý podľa môjho názoru väčšie auto neprejde. Dopravu riadili semafory a systém bol nastavený tak, že každých 45 minút púšťali premávku raz z jednej a potom z druhej strany,“ opísal skúsenosť z Talianska Ľ. Girášek.
Pre Taliansko a Rakúsko platilo, že polícia sa motorkárom nevenovala a motocyklová verejnosť mala aj iné výhody ako vlastné parkoviská, či samostatné jazdné pruhy. K celkovému komfortu prispievali svojou ohľaduplnosťou aj vodiči aut.
Z Talianska zamierila výprava do Brna na Grand Prix Superbike. Ubytovanie našla celá skupina u stropkovského rodáka Jána Hutňana, ktorý sa postaral o hostí s veľkorysosťou. Najznámejším pretekárom pre laickú verejnosť bol Talian Max Biaggi a aj preto bola pre všetkých zážitkom príležitosť prejsť sa po depách. „Určite je iné pozerať veľkú cenu v televízii a vidieť celú šou na vlastné oči. V piatok a v sobotu sme boli priamo v depách, kde sa nám podarilo odfotiť napr. s českým pretekárom Jakubom Smržom,“ opísal spomienky na Brno M. Špak.
Ak spočítame celú trasu, ktorú osmička motorkárov zo Stropkova a Svidníka najazdila, dostaneme sa k údaju 3 330 km, čo v priemere znamená cca 500 km denne. Aj keď športové verzie motocyklov nie sú konštruované pre pohodlie počas dlhých výjazdov, nikto neľutoval ani meter, ktorý strávil na slovenských, rakúskych, talianskych a českých cestách. „Ešte je skoro niečo plánovať, ale verím, že na Valentínskom plese opäť začneme hovoriť o ďalšej spoločnej akcii. Za najdôležitejšie považujem, že sme celú cestu absolvovali bez nehody a vážnejšej poruchy. Hoci optimálnu skupinu by mali tvoriť 3 – 4 jazdci a nás bolo 8, pričom niekto má slabší a niekto silnejší stroj, nemali sme počas jazdy s komunikáciou najmenšie problémy,“ zdôraznil na záver J. Senaj.

obrazek obrazek obrazek obrazek obrazek
obrazek obrazek obrazek

Imrich Makó | 12. 8. 2009 | Rozhovory | Odkaz na článok | | 936x


Diskusia k článku

--> - Formulár na nový komentár

K článku nebol žiadny komentár.

Aby ste mohli článok komentovať, musíte byť prihlásený.
Rss článkov | Rss komentárov | Rss noviniek

© Bodie 2008 - Bežím na RS2 | Štatistika | Admin
Noviny VRANOVSKÉ SPEKTRUM - Týždenník obyvateľov okresu Vranov nad Topľou